Stredná zdravotnícka škola Lučenec

Alba adriatica to je krásne more, piesok, piniový hájik, palmová promenáda, modré nebo a slniečko, slniečko, slniečko. Perfektná atmosféra, kopec zábavy ....a tiež topografia, CO i prvá pomoc, ale to len popri tom hlavnom – veď hlavne ide

o ochranu človeka a prírody,  a práca obom škodí.

Písal sa deň 28.5.2010, pre všetkých koniec pracovného týždňa, no pre študentov, nás zdravoťákov vytúžený dátum. Tri roky sme čakali na deň, kedy opustíme školu, nemocnicu, domov, Slovensko a vrhneme sa do vĺn talianskeho mora. Posledné objatia, slzy v očiach a „hajde“ do    autobusu.  Zhruba 17 hodín cesty všetkým vytláčalo oči z jamiek, no napokon sme to zvládli bez ujmy na zdraví. Boli sme síce nevyspatí, ale šťastní, že vidíme tabuľu s nápisom „ Alba Adriatica.“    Príchod: Alba - Via Leopardi 19, hurá konečne sme tu! Úspešne sme si vybalili batožinu, prezreli izby, takmer sa pobili o postele a povykladali tony jedla. Naše biele telá sme vystavili slnku, ktoré svietili v ten deň v náš prospech a prvýkrát ochutnali slanú morskú vodu a horúci piesok. Leňošenie do 9:00 a potom každodenný nástup pred hotelom. Každý z nás očakával drezúru, na minútu naplánované disciplíny, no naši zlatí dozorcovia v zložení: pán riaditeľ Mirko Sekula a profky Mirka Sekulová, Evička Czaková a Ivka Čemanová, sa nad nami zľutovali a oznámili: „Dnes máte voľný program na pláži.“ Počasie nám prialo a tak nám vyvaľovanie na slniečku, čľapkanie na brehu, zbieranie mušličiek, či pre odvážlivcov obľúbené vrhanie do vĺn nerobilo najmenší problém. Naobedovať sa, pospať si a za chvíľku ten istý- úžasný program. Tak ako ráno aj večer o 19:00  nás čakal nástup, kedy sme sa oboznámili s programom na nasledujúci deň a o 23:00 hod sme sa sčítali či sme všetci, popriali si dobrú noc a šli do izieb. Niektorí do svojej, niektorí zablúdili do inej, ale o tom potom...

Po iné dni pre nás profesori pripravili množstvo zaujímavých úloh a súťaží. Už na začiatku sme odhalili ich tajnú misiu s heslom: „Unavme ich, budú v noci spať.“ A tak ako správni študenti sme im plány pokazili. Tak aj vyzerali naše ťažké rána na nástupe. Súťaživosť medzi triedami bola taká silná, napätie také husté, že by sa dalo krájať. Prejavilo sa to najmä pri súťažiach ako volejbal, „peting“, tzv. pevnosť Boyard, stavanie hradov z piesku a pod.  Popri tom sme absolvovali nácvik topografie – s tým oným ... no  .. s buzolou, nácvik záchrany topiaceho sa, prvej pomoci a civilnej ochrany. 

  Osobitnou kategóriou sú nezabudnuteľné (večerné) zážitky s podtitulom: vymknutie človeka na balkóne, stratené duše v talianskych uličkách, úchylní ctitelia našich dievčat prevážajúci sa popod balkóny, náhle, no každým dňom chronickejšie „ žalúdočné problémy“ a mnoho ďalších, radšej nespomenutých, nezverejniteľných zážitkov. Dni však ubiehali nekontrolovateľne rýchlo. Niektorí to prijali s úsmevom  na perách, no viac bolo tých, čo opúšťali slnečné Taliansko so slzami na krajíčku. Bolo nám výnimočne krásne  a ako povedal najvyšší našej školy: „Pochybujem, že sa tu ešte niekedy stretne také zloženie ako ste boli vy. Bolo nám s vami super.

 Evka a Dena

PS: Jedna súťaž zostala nevyhodnotená - tá o najkrajšiu mušličku.