Home

Zdravotka opäť na cestách

Sun, 13/06/2010 - 16:00 — riaditel

  Po tom čo odišla jedna skupina tretiakov na prax do Dánska, ďalšia sa vybrala na týždennú odbornú prax do Domu liečby bolesti s hospicom sv. Jozefa v Rajhrade pri Brne. A to sa tretiačky len pred týždňom vrátili z Talianskej Alby. Zahraničné pobyty sa na našej škole výrazne rozmohli

 - druháci boli v apríli v Prahe , pätica nemčinárov strávila 4 májové dni v Salzburgu a aby nebolo prvákom ľúto čaká ich na koniec roka výlet do poľského Osvienčimu.

Cestu sme zvládli statočne, prebehla rýchlo, veľa sme sa nasmiali. Plný očakávaní sme zdolali s ťažkými kuframi dlhý stúpajúci chodník vedúci ku hospicu a kláštoru, v ktorom sme ubytovaní. Privítala nás príjemná a veľmi milá  rehoľná sestra, rozdelili sme si izby a z posledných síl sme žehlili uniformy , aby sme boli ako hovoria naše “vedúce“ p. profesorky M. Pápaiová a M. Sekulová - ukážkoví. Raňajky boli u niektorých z dôvodu nedostatku potravín biednejšie, ale o to väčšia chuť bola na obedňajšie lasagne.

1.      Deň praxe: Začali sme ako obvykle menšou exkurziou hospicu, o ktorom nám porozprávala p. Šímová, zodpovedná za zahraničné stáže študentov. Informovala nás o histórii, pôsobení  a poslaní Domu liečby bolesti s hospicom svätého Josefa .

Dozvedeli sme sa, že starostlivosť  je zameraná na aktuálne potreby klientov, tlmenie bolesti a nedirektívny individuálny prístup.  Súčasťou tohto paliatívneho prístupu  je prijatie človeka v jeho celistvosti, s potrebami fyzickými, sociálnymi, psychickými a duchovnými.

Veľkým zážitkom pre nás bola aj návšteva kaplnky. Na priblíženie uvádzame úryvok z Modlitby ve stáří od Sv. Františka Saleského:

„ Mám vrásky a šedivé vlasy. Nechci si stěžovat, ale tobě, Pane, to říkam- bojím se stáří.

Je mi tak, jako bych se musel rozloučit, nemohu zastavit čas.

Pociťuji, jak den ze dne strácím sílu a přicházím o bývalou krásu.

Byl jsem pyšný na to, že se stále ještě mohu měřit s mladými. Teď cítim a uznávám, že již toho nejsem schopen.

Byl bych směšný, kdybych se o to pokoušel. “                                                                              

Nebýva zvykom, že nás oslovia  verše práve  takéhoto charakteru, ale pri návšteve kaplnky v hospici Dom svätého Josefa v Rajhrade sme sa nechali uniesť. Je tu krásne, pokojné prostredie spestrené farebnými obrázkami, fotkami príbuzných. Na izbách voňavé živé kvety, na chodbách estetická dekorácia, zaujímavé a originálne výtvory personálu a klientov. Ťažkú situáciu umierajúcim neuľahčuje len toto všetko, ale hlavne vynikajúce sestričky a celý zdravotnícky personál, ktorý je aj ku nám neuveriteľne milý.

Tešíme sa na ďalšie dni .......... Dena a Janka

2. Deň praxe:
Už sme vedeli, čo nás čaká. Zvládli sme rozdávanie liekov, kŕmenie per os, ale aj do PEG-u, čo bola pre väčšinu novinka. Sestričky sa trošku na nás pobavili, náš slovník sa líšil od ich...hlavne pri rannej hygiene, prebaľovaní a preväzoch ....už si asi všetci budeme pamätať , čo je „kafr“  - mentol v tekutej forme a „anděl“ - nie je soška ani nič podobné, je to nočná košeľa, len s tým rozdielom, že je na
chrbte rozstrihnutá... Ani sme sa nenazdali a šli sme načerpať energiu na obed, z jedálne sme odchádzali s plnými bruškami ...mali sme dobrých kuchárov. V hospici sme absolvovali ďalšie kŕmenie - obed samozrejme aj s obedňajšími liekmi...nastal pokoj...klienti zaspali, sestričky šli na obed iba jeden ,,paparazzi" p. profesorka Sekulová fotila všetko, čo sa pohlo..aspoň budeme mať na čo spomínať....tie naše pózy pri obrázkoch na dverách....ach jaj...
Večer sme strávili každý individuálne...niektorí spali 13 hodinovým spánkom, čo vôbec nepreháňam, lebo som sa ho zúčastnila, iní hraním kariet alebo hraním scraable. Nakoniec aj tak nad všetkými zvíťazila únava a zaľahli do postelí.

3. Deň praxe:
Ráno ako každé iné ...či už v našich skromných izbičkách alebo na oddelení ...raňajky + lieky a pár ranných toaliet...no aj tak niečím odlišné. S pani Šímovou sme sa dohodli na premietnutí filmu
o hospici, bol síce krátky, no výstižný. Ako povedala p. Šímová, dozvedeli sme sa, o čom hospic je a o čom nie je .. Hneď po filme prišiel pán riaditeľ Mgr. Jiří Prokop PhD., ktorý nás oboznámil nielen s organizáciou činností v samotnom zariadení , históriou, financovaní, ale aj o atmosfére a chápaní starostlivosti o klientov.
Mgr. Jiří Prokop a jeho hlavné myšlienky:
,,Léčíme všechny příznaky, které ubírají na kvalitě života.."
,,Nezakazujeme klientům alkohol ani kouření .. v přiměřeném
množství..."
,,Nejde jen o bolest těla, ale také o bolest duše, kterou klient trpí..." zameriavajú sa aj na tú duševnú stránku, nielen na fyzickú...

Páči sa nám, že do všetkého sa snažia zapojiť rodinu a v neposlednom rade, že sa zaujímajú o smútiacich. Organizujú jedenkrát ročne omšu za zosnulých - kde zisťujú , podľa účasti ,či sa pozostalá rodina vyrovnala so stratou milovanej osoby.
Pán riaditeľ to pomenoval obrazne, no výstižne.... ,, někdy je těžké vrátit se na místo ,,činu"....."
Tri charakteristické piliere starostlivosti podľa neho sú:
1. ľudská dôstojnosť k človeku
2. človek nemá trpieť neznesiteľnou bolesťou
3. v dobe umierania nebude sám ... k týmto pilierom pán riaditeľ nakreslil domček = hospic, kde sú 3
hlavné body:
I. ODBORNOSŤ- zdravotnícky a sociálny personál
II. ĽUDSKOŤ- byť milý a empatický
III. KULTÚRA -atmosféra, prostredie.
Besedu sme ukončili otázkami a následnou diskusiou .V odpoludňajších hodinách sme vyrazili do Brna. Keďže nám počasie neprialo, tak len do obchodného centra. Poniektorí sme mali problém utratiť peniaze, no nakoniec sme odchádzali s darčekmi v taškách .
Nedokázali sme si odpustiť už asi tradičný beh v ČR no tentokrát na vlak , dôvodom bola pomalá pokladníčka. Ale časová tieseň nás nezastavila ani pred zákazom prechodu cez koľajnice..keď musíš tak
musíš! (p. profesorka si to všimla, až keď sme prešli ,neohrozila nás) ,ona rýchlo fotila, ako bežíme, ale nazaostávala. Baby zo SZŠ majú kondičku..to sa musí nechať.. Vlak sme stihli a po príchode sme zaspali ako batoľatá . Nečudujem sa ......po takom namáhavom a rušnom dni ......

Mariška - Maruško =)

4. deň pobytu, padla na nás únava.

Podieľal sa na tom aj včerajší výlet do Brna, kde sme videli majestátnu stavbu Špilbergu, Petrova, galériu Van Goga a obiehali „sklípky“ Vaňkovky. Nové prostredie, ľudia a dojmy na nás doľahli. Z nostalgie nás prebral personál hospicu, ktorý nás vítal so slovami „ tu sú naše vlaštovky“. Deň prebehol v pokoji, pohode, akurát sme prijali nového klienta, Slováka, ktorý sa tešil, že počuje svoj rodný jazyk.

Poobede sa tešíme na „táborák“ organizovaný týmom dobrovoľníkov – len či nám bude priať počasie?

Ak by to nevyšlo, máme náhradný program - návštevu kláštora benediktínov.

5. deň pobytu,

ráno vstávame s príjemnou spomienkou na včerajší táborák a tešíme sa na návrat domov.

Vidieť radosť v očiach imobilných terminálne chorých klientov, pozerajúcich sa na opekanie špekačiek, chuť s akou ich konzumujú a zapíjajú čajom, koka kolou, prípadne pivom je nezabudnuteľný.

Poobede cestujeme „vláčikom“ domov. Neodrádza nás ani skutočnosť ,že musíme 3 krát prestupovať, že po 30 minútovom meškaní máme obavu, či stihneme rýchlik Zvolen – Lučenec. Je 20.05 hod a konečne sme na stanici v Lučenci, kde nás čakajú naši blízki – rodičia, priatelia a známi.

Rozchádzame sa s úsmevom na tvári, obohatení o nové dojmy a skúsenosti.

Maťka, Barbie a Marika