Stredná zdravotnícka škola Lučenec

Je 6. December, krátko po štvrtej hodine. Pozerám na monitor a premýšľam, čo? Čo napísať o tej našej stužkovej. Vety typu: Tak určite, Bolo v poho, stuhy v poho, profáci v poho v rohoch, tak stroho bolo, oha v poho, ni? Ni? To asi nie, čo?

Ale keď tak rozmýšľam koľko času, nervov a síl sme do toho vložili, tak sa nám to predsa muselo vypomstiť v tom dobrom, ni? Ni? Koľko „nadčasov“ strávených v škole dokonca aj cez voľno. Až sa mi chce blinkať. Hlavne program, ktorý si myslím bol solídny. Nechali sme tam dušu, niektorí aj kožu na parketách. Dali sme do toho všetko. Avšak pri oficiálnejších častiach sme to všetko museli držať v sebe. Stiahnutá riť, poker face, pevný ako Talibanec v Guantaname. Pri príhovoroch niektorí aj poľavili, ale ja nie, ja nie, ja nie. Potom sme vyfasovali stuhy, úklon, poháre, remix Ga-gaudeamus, prípitok, odchod. Častušky, už v spoločných tričkách, prebehli. . . solídne. Zapálili sme sviečku, vycucali džbán a poďme ho rozmlátiť. Triedna ho praskla o zem

a črepiny leteli kade-tade. Tak trochu som sa cítil, akoby hodila o zem šrapnelový granát, ale nevadí. Rýchlo sme schmatli každý ten svoj „šrapnel“. Niekto ho mal väčší, niekto menší. Teda ten črep, že mal niekto taký a druhý taký, že nie, že. . . ehm, ni? A tie torty, no koniec. Boli také. . . také. . . červené. . . a. . . a. . . červené! A tie dary pre triednu boli také. . . také. . . strieborné. . . a. . . a. . . červené! Áno, červené! A tá zabáva neskôr bola v poho.

            Ešte pár minút pred nástupom sme boli všetci napätí a nervózni. Mali sme trému. Tie dva týždne pred stužkovou boli. . . ostré. Vedeli sme sa pohádať, poškriepiť, ale ak to všetko zlé nás priviedlo k takejto stužkovej, potom to neľutujem. Nevrátil by som čas, pretože vďaka tomu všetkému som teraz tu a dokončujem článok o jednom z mojich najkrajších dní v roku. A ja som rád tam kde som.

Marek